Archeologické nálezy dokázali stopy po osídlení človeka v obci už v mladšej dobe železnej – staršej rímskej dobe. V Nezbudskej Lúčke sa nachádzajú zvláštne výrobné objekty zo staršej doby rímskej pri starom ihrisku – zvyšky železnej trosky, prepálenej zeminy i črepy púchovskej kultúry.

 

Z obdobia slovanského osídlenia nie je v obci známy žiadny archeologický nález, ale je pravdepodobné, že Slovania sa v tomto priestore usadzovali od 8. – 9. storočia. Zo začiatku stredoveku pochádza pravdepodobne malé opevnenie. Z obdobia feudalizmu je známe, že v roku 1397 správca Starého hradu Peter Wangel dal na príkaz kráľa Žigmunda Pavlovi Bolešovi do dedičného richtárstva majetok Lúčku a Rozbehy (Rozbehom). Pavol Boleš okrem slobôd, aké poskytovalo žilinské právo, dostal aj ojedinelú fojtovskú výsadu – slobodne pltničiť na Váhu. Na základe uvedenej listiny sa nedá vysvetliť vznik a vývoj oboch osád pred ich spustením, ktoré sa spomína v roku 1397. Je však pravdepodobné, že Lúčka (Nezbudská) bola podhradskou dedinou Starého hradu už v prvej polovici 13. storočia. Roku 1439 kráľ Albrecht daroval svojej manželke Alžbete viaceré mestá a panstvá v Trenčianskej stolici. Medzi inými to boli strečnianske a starohradské panstvá, pod ktoré spadali aj Vápenná (Nezbudská) Lúčka a ostatné obce.

 

Pôvodná jednoradová cestná forma bola diktovaná ľavobrežnou líniou Váhu. Drevené domy boli orientované užšou stranou (priečelím) k ceste kopírujúcej breh Váhu. Domy niesli znaky bývania roľníckych rodín, pltníkov, želiarov a sociálne príbuzných skupín obyvateľstva. Obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu, práci s drevom a pltníctvu. Dominantou obce je Starý hrad.

 

Obec zasiahla 2. svetová vojna. V neďalekej Strečnianskej úžine sa viedli počas SNP prudké boje medzi povstaleckými jednotkami ustupujúcimi zo Žiliny a nemeckými okupačnými jednotkami. Ozbrojené stretnutie je známe ako bitka v Strečnianskej tiesňave.